Čo skutočne trápi naše školstvo?

Autor: Ján Slosiarik | 7.8.2019 o 9:35 | Karma článku: 2,05 | Prečítané:  768x

Žiaci veľmi dobre vedia, že budú prijatí prakticky na ľubovoľnú strednú školu a neskôr aj na vysokú školu. Dvíhať úroveň vzdelania, bez primeraných požiadaviek na vedomosti žiakov je vskutku utopistická predstava.

Určite je potešiteľné a chvályhodné, že ministerstvo sa snaží zlepšiť súčasnú úroveň nášho školstva, ale nemyslím si, že tento materiál - Národný projekt Učiace sa Slovensko , pod ktorý sa podpísala skupina expertov, je dostatočným liekom či prostriedkom na jeho zlepšenie.

To, čo je v našom školskom systéme zlé a znižuje jeho úroveň, je potrebné rázne riešiť. V prvom rade je nutné urobiť poriadok v sieti škôl. Zatiaľ nik otvorene nepovedal, že od roku 1989 vzniklo zbytočne veľa gymnázií a potom už niet detí do stredných odborných škôl. A na margo vysokých škôl sa natíska otázka: “V ktorom väčšom meste ešte nemá pracovisko nejaká vysoká škola?“ A obávam sa, že s týmto nepohne ani desať ministrov. Každý rektor či riaditeľ si bude chrániť to svoje. Žiakov je málo, výber prakticky žiadny a na stole je otázka dňa – Ako finančne prežiť. A ešte dodám, že žiaci už prišli na to, že sú „vzácny tovar“...

Zákon o financovaní nechcem rozoberať. Všetci však vieme, že je zlý. Ale niekomu vyhovuje, lebo peniaze sa na počet žiakov najľahšie narátajú. Odmeňovanie učiteľov je pretrvávajúci problém. To, čo dostávajú, je stále menej,  ako majú vysokoškolsky vzdelaní zamestnanci v iných povolaniach.

Zatiaľ má ešte kto učiť. V dôsledku racionalizačných opatrení i demografického vývoja to existujúci pedagogický personál dokáže pokryť. Môžeme sa však obávať, čo bude o dvadsať rokov. Sú krásne myšlienky o výbere tých najlepších z populácie na učiteľské povolanie, o fínskom vzore, o ktorom som už počul pred dvadsiatimi rokmi rozprávať jedného z expertov. Ale situácia sa zmenila ešte k horšiemu a tieto myšlienky vyvolávajú skôr úsmev. No nie nad krajším zajtrajškom slovenského školstva a učiteľského stavu... 

A popri tom by stačilo rozumnejšie a efektívnejšie využívať finančné prostriedky, ktoré ministerstvo má. Načo míňame milióny eur na nezmyselné testovanie či komplikovanú maturitnú skúšku. Oceňme radšej náročnú prácu učiteľa, viac ho finančne motivujme.

„Vyrábame“ rebríčky tých najúspešnejších škôl, a všetci vieme, že každá škola má svoje vlastné špecifické podmienky. A vlastne kvôli čomu? Aby mohol vzniknúť NUCEM a mohli aj ďalšie firmy v rámci subdodávateľských prác odčerpávať z finančných zdrojov určených pre školstvo?

My sa budeme detailne zaoberať inklúziou a individuálnym prístupom k žiakom, ktorí to potrebujú, namiesto toho, aby sme nechali tých najlepších žiakov na základných školách. Aby ostali pre svojich spolužiakov ako prirodzené vzory a boli tými, ktorí dokážu zvýšiť úroveň triedy a kvalitu vzdelania. Tak je tomu vo Fínsku, a to má byť našim vzorom, aspoň sa k nemu občas prihlásime.

My budeme špekulovať, aké formy nájsť, aby sme žiakov zaujali, aby sa učili  a mali výsledky. A na druhej strane žiaci veľmi dobre vedia, že budú prijatí prakticky na ľubovoľnú strednú školu a neskôr aj na vysokú školu. Mám pocit, že sú to utopistické predstavy či zbožné želania expertov dvíhať úroveň vzdelania, bez primeraných požiadaviek na vedomosti žiakov.

Riešime organizovanie vyučovania – minutáž, bloky, spájanie mladších so staršími, semestrálne vyučovanie, no to ma len utvrdzuje v tom, že páni experti nemajú dostatočnú predstavu o tom, ako to v skutočnosti na základných a stredných školách funguje. Vlastné školské vzdelávacie programy dali síce školám „slobodu“ a „voľnosť“, ale čo všetko im zobrali. Zisťujeme, že chýbajú hodiny prírodovedným predmetom, dejepisu,... Priniesli rozmanitosť, ale ďalšou reorganizovanosťou sa budú vytvárať podmienky skôr pre chaos a rozpad toho, čo ešte funguje.

Možno som „stará škola“, veď mám za sebou 33 rokov pedagogickej praxe, ale domnievam sa, že tento Národný program nie je to „pravé orechové“, čo slovenské školstvo potrebuje.

Toľko môj prvý blog. Snáď som Vás milí čitatelia trochu zaujal. Mojím cieľom bolo však najmä prezentovať aj iný názor, ako ten, ktorý oficiálne predkladajú učiteľskej verejnosti vyššie pedagogické kruhy, či ministerstvá. Často, keď rozmýšľam nad súčasným stavom nášho školstva, prichádza mi na um rozprávka Cisárove nové šaty. Voľakedy za komunistov sa iný názor, ako bola „oficiálna línia“ málokto opovážil povedať, nechápem preto, že teraz, keď je demokracia, tak všetko pasívne prijímame bez štipky pochybnosti, či je to správne.

 A ešte na záver. Aj keď už pociťujeme určité náznaky riešenia problémov – určovanie smerných čísel pre prijatie žiakov na študijné odbory na stredné školy alebo zvýšenie platov pre začínajúcich učiteľov, stále je to málo a nie sú to kroky dotiahnuté do zdarného konca.

Je čas prázdnin, čas dovoleniek učiteľov a myslieť na školu o tomto čase sa ani nikomu nechce, no ale verím, že sa nájde niekto, koho to zaujme a napíše  pár myšlienok a zapojí sa do diskusie.

 

Ján Slosiarik

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Píšu Arnab Das a Jacek Rostowski - Fórum

Nemecký vrchol končí, nasleduje návrat Francúzska

Čo znamená nová situácia vo svete pre európsku integráciu.


Už ste čítali?